Ako som sa dostala ku keramike?

Od malička som tvor tvoriaci. Jednoducho Stvora tvorivá. Jednou z mojich najobľúbenejších hier, keď som bola malá, bolo hrabať sa v hline, v piesku, miešať ju s vodou a vytvárať všakovaké tvary alebo z nej proste variť kadejaké pieskové pochúťky. Niet sa teda čo čudovať, že som skončila jednak pri foodblogu a varení a zároveň pri tvorení z hliny. No dobre dobre, poďme na to z tej vážnejšej strany. Som človek neposedný. Taký ten, čo sa musí neustále učiť nové veci, ten, ktorý má rád nové výzvy a najviac si oddýchne pri kreatívnej práci. Tí, ktorí ma poznáte už trochu viac po 10tich rokoch môjho blogovania, viete, že mamku už nemám. Mamina bola ako ja, alebo teda ja ako ona. Rada tvorila, vymýšľala a veľa sa smiala. V posledných rokoch sa začala venovať keramike, ktorá bola takým jej malým radostným obláčikom v smutných dňoch. Jedným z jej snov, ktorý si však nestihla splniť, bolo mať vlastnú pec, aby si tie svoje peknosti mohla doma vypalovať sama.

Často sa vraciam k tomu, ako ma mrzí, že si nestihla splniť niektoré jej sny. Pár krát som si zašla na keramický krúžok aj ja. Viac ako moje krivoľaké výsledky ma však nadchol pokoj, ktorý som v hraní sa s hlinou našla. A tak začal môj sen o vlastnej peci a hrnčiarskom kruhu… ten mi splnil pred viac ako rokom môj najväčší podporovateľ v mojich výmysloch, môj milovaný muž.

A tak si ten sen o peci, vlastnej keramike plním teraz ja a zároveň verím, že ho plním aj jej a z toho obláčika na mňa radostne dozerá a teší sa so mnou.